Ako sa však EÚ snažila transformovať svoje autorské práva pre digitálny vek, presne to sa stalo – a poslanci EP odmietli smernicu o autorskom práve .
Aký bol teda problém? Všetko to dopadlo len na dve malé časti navrhovaného textu.
Článok 13, kritici tvrdili, že by bolo takmer nemožné nahrať aj tú najmenšiu časť diel chránených autorskými právami na Facebook, YouTube alebo iné stránky.
To by znamenalo, že už nie sú žiadne filmy z filmov, žiadne remixy skladieb a nebezpečenstvo konštantných blokov automatickými systémami.
Článok 11, iná kontroverzná časť, mohla spôsobiť, že prepojenie bolo ťažšie, pretože by dalo vydavateľom správ lepšiu kontrolu nad ich obsahom.
To všetko viedlo k viac ako 800 000 podpisom na petíciu proti návrhom v čase, keď prišlo hlasovanie – a zdá sa, že poslanci EP počuli výkrik.
Komisár EÚ za navrhovaný zákon však kritizoval námietky kritikov a mal podporu novín a mnohých špičkových hudobníkov.
Stručne povedané, že každá webová stránka, ktorá "dáva verejnosti prístup k dielam chráneným autorskými právami … nahranými jej užívateľmi", musela získať povolenie od toho, kto vlastní autorské práva – pravdepodobne prostredníctvom licenčnej zmluvy.
Ak by toto povolenie nemalo, stránka by ho musela zablokovať.
Zdá sa to jednoduché – že vlastníci autorských práv (vrátane obyčajných ľudí, ktorí napríklad fotia) by mali platiť za svoju prácu a mať kontrolu nad tým, kde sa objavujú.
Mnohí oponenti sa zhodli, že je to dobrý nápad. Návrhy však kladú dôraz na webové stránky na kontrolu všetkého nahraného používateľmi. To je pre ľudí nemožné.
V službe YouTube sa napríklad každých 400 minút nahrá 400 hodín videa – hlasitosť, ktorú nemôžu spravovať skutoční ľudia.
Navrhovaný zákon umožňoval výnimky pre malé podniky, ale všetci ostatní by takmer určite potrebovali používať automatický systém.
